piotrusa

Ako všetci vedia, na jar sa zobúdzajú všetky kvetinky, a vôbec, všetko sa prebúdza. Moja mamička sa rada stará o záhradku, ktorú má plnú kvetín. Mamička raz polievala vykvitnuté tulipány. Zbadala medzi nimi jeden, ktorý ešte neodhalil svoju tvár. Ako sa tak na neho dívala, zrazu sa puk začal otvárať, a z neho som vykukla... JA. Keďže mamka sa na kvet pozerala veľmi zblízka, zľakla som sa jej a začala o dušu vrešťať. Pretože som nebola veľmi chudé dieťa, mamke chvíľu trvalo, kým ma z tulipánu vyslobodila. Odniesla ma dnu, ukázať ockovi. Keď sa spamätal z počiatočného šoku a sklamania, že nie som chlapec ako si prial, vymyslel mi meno Petra. Chvíľu si s mamou vymieňali názory, či budem Eliška alebo Petra. Oco nakoniec vyhral. On je Peter, takže nečudo, že chcel, aby sa aspoň jedno z jeho detí volalo po ňom. A keďže už nebol najmladší, šanca, že by mal ešte syna, bola mizivá. A tak ma ako správni rodičia, ktorí majú už vyrastené deti, začali rozmaznávať. Našťastie ma moji dvaja neposední bratia odrozmaznávali. Tým, že mi stále robili, a ešte stále robia, zle, tým ma prevychovávali. Ako? Napr. pchali mi nohu do záchoda, chceli mi upiecť moje morčiatko na panvici, osedlali si ma ako koňa, atď. No, bola som tvrdohlavá ako býk, lebo aj som v znamení býka, a nedala som sa ovplyvniť ani rodičmi, ani bratmi. Našťastie! Ako som sa tam krčila v tom tulipáne, pokrčila som si chrbátik a z toho peľu, ktorý som 34 týždňov dýchala, som začala stále kýchať. Takže aj keď som chcela chodiť do škôlky, do ktorej ma rodičia zapísali, nemohla som, lebo vždy, keď som bola pred škôlkou, tak som si kýchla a to ma odhodilo tak ďaleko, že som sa nevedela spamätať. Keď som začala chodiť do školy, cítila som sa už omnoho lepšie, lebo cez prázdniny sme boli pri mori. A každý predsa vie, že slané vlny pomáhajú prečistiť organizmus a mozog. Ale ešte stále to nebolo ono, takže ma v druhej triede poslali do Tatier na liečenie. Potom som už konečne bola zdravá ako buk. Na prvom stupni, som nebola bohvieako usilovná a poslušná. Nosila som domov poznámky typu „ ...pichá spolužiaka kružidlom do zadku, jazdí gumou plnou špendlíkov po klávesnici klavíra...“ a iné. Ani moje vysvedčenia nedopadli ako by sa od slušného dievčatka čakalo. Ale trojku som ešte nemala! Na druhom stupni sa počasie vyčasilo. Niečo ma osvietilo – /žeby Černobyľ?/, a potom som začala chápať, že tie známky a moje správanie sa musí zmeniť. A tak som sa stala obľúbenou žiačkou väčšiny učiteľov, ba dokonca som si našla priateľky. Ale nie zo dňa na deň, ako by si niekto mohol myslieť. Trvalo celé dva roky, kým som presvedčila učiteľov a priateľov, že už zo mňa nie je tá povrchná, natvrdlá, ufňukaná ježibaba, ale príjemná, poriadkumilovná a vždy veselá princezná. Keď som bola malá, pýtala som sa mamy, či existuje povolanie, v ktorom sa staráme o zvieratká, a ona povedala, že áno, že sú také tety a ujovia, ktorí sa nazývajú veterinári. A odvtedy som chcela byť veterinárkou. Na hodinách slohu vo mne učiteľka objavila skrytý talent. Ja si teda nemyslím, že by som bola nejako zvlášť nadaná. Moji rodičia ma viedli k športu, a tak mám rada zimné športy a plávanie a tancovanie a baví ma učiť sa cudzí jazyk, ktorý, keďže mama učí anglický jazyk, študujem. Ešte rada spím a jem, hlavne tie dobroty, čo mi nosí ocko z automatov, ale to už sú menej záslužné činnosti. Takže tu končím svoje rozprávanie o svojom nudnom živote a vraciam sa k jednej zo svojich obľúbených činností, k spánku.