Takisto staršia práca :o) s názvom Čierny diamant ...
25.04.2007 12:12:47
V dávnych časoch, keď ešte na svete nevládla nevraživosť na každom kroku, keď ešte žili princezné a rytieri v lesklých brneniach, keď sa deti hrávali bosé v lesoch, v tých dávnych dobách sa odohráva môj príbeh. Bola to šťastná doba kráľa Artuša, ale hlavne doba mágie, o ktorej je môj príbeh. Každé dieťa pozná legendy o Merlinovi, avšak málokto tuší, čo mu dodávalo tú magickú silu, ktorou vládol. Ak to chcete vedieť, tak pozorne počúvajte, čo vám rozpoviem:
Muž zahalený do plášťa čierneho ako noc sama sa zakrádal hradom. Bol tichý a nenápadný. Len sem-tam bolo počuť zašušťanie jeho plášťa, ktorý sa jemne vlnil vo vánku mesačného svitu. Ponáhľal sa. Na prvý pohľad bolo jasné, že vysoká postava zahalená v plášti je muž, ktorý vládne neobyčajnou mocou. Nebolo to len jeho držaním tela, ani striebornými vlasmi, ktoré kde-tu vykúkali spod kapucne. Bolo to energiou, ktorú bolo cítiť všade naokolo muža. Neviditeľná aura sa vznášala okolo tohto tak výstredného muža.
Zrazu zastal. Začul nepatrný zvuk, ktorý by priemerný človek nikdy nepočul. Ale Merlin nebol priemerný človek. On dokonca ani nebol človek. On bol mág, čarodej, kúzelník.
Obzrel sa a svojimi očami sliedil po hradnej chodbe, po ktorej sa ešte pred chvíľou pohyboval absolútne nehlučne. Chvíľu ju pozoroval svojimi jasnozrivými očami. Potom sa postavil ku zdanlivo obyčajnej hladkej kamennej stene pri vchode do veže. Spod plášťa vytiahol akúsi vysokú drevenú palicu. Poklopkal po tretom kamene sprava, piatom zdola a stena akoby ožila a odhalila dieru. Merlin sa ešte raz obzrel a stratil sa v diere. Okamžite sa zavrela. Hneď po ňom sa s najväčšou opatrnosťou dorútil k dverám chlapec. Asi šestnásťročný chlapec s ostrou bradou, čiernymi vlasmi a rovnako tmavými, hlbokými a vnímavými očami ako sokol. Spoza pásu vytiahol varešku, ako správny kuchárov syn a poklopkal po tom istom kameni ako predtým Merlin. Stena sa otvorila a on s istým vzrušením nezbedného chlapca vošiel dnu a ocitol sa v absolútnej tme. Zohol sa opatrne nahmatal zem, na ktorej stál. Kamenná podlaha sa postupne zvažovala. Tak nahmatal chladnú stenu vlhkú od vody a pustil sa dole do neznámej temnoty. Zistil, že tunel sa nielen zvažuje, ale aj nepravidelne krúti. Nevedel ako dlho išiel, zdalo sa mu to ako večnosť, keď zrazu po jednom ostrom zatočení zbadal na konci tunela biele ticho. Zostal stáť a načúval. Nič nepočul a tak šiel ďalej. Po chvíli sa stretol s dverami. Veľkými dubovými dverami, ktoré zaplnili celý priestor medzi podlahou, stenami a stropom. Spod nich vyžarovalo to tajomné svetlo. Zhlboka sa nadýchol a potisol ich. Čakal, že zavŕzgajú, ale naopak, celkom ľahučko a tichučko sa otvorili. Stihol zazrieť len priestrannú kruhovú miestnosť a pohľad mu zastrel muž, ktorého sledoval. Zapchal mu ústa a schytil ho pod krkom.
„Antor, čo tu robíš? Vari nevieš, kto som a ako ti môžem ublížiť?“ zaznel chlapcovi v ušiach hrôzu naháňajúci hrubý a starý hlas. Zároveň mu však pustil krk a odokryl ústa. Antor sa otočil a zočil muža, ktorému z vlasov doslova sršala sila.
„Odpusťte pane, ale moja hlúposť a zvedavosť bola väčšia ako môj strach.“ sklonil hlavu Antor a kajúcne si priznal chybu. Na Merlinovej tvári sa však objavil úsmev.
„Poď. Pekne si ma obalamutil. Už dlho som si vyberal človeka, ktorému prezradím moje tajomstvo, a ty si sa sám obhájil pri výbere. Som už starý a tajomstvo musím predať ďalej, tak ako ho kedysi jeden múdry čarodejník predal mne.“ Merlin sa otočil a zamieril k jedinému nábytku v strede miestnosti. Bola to truhlica. Na zemi okolo nej boli pokreslené všelijaké divné znaky a ornamenty, ktorým Antor nerozumel. Merlin prišiel k truhlici a gestom vyzval Antora, aby k nej pristúpil aj on. Antor poslúchol a podišiel bližšie. Ako náhle Antor vstúpil na ornamenty, začali svietiť a zo zeme sa zdvihol oblak žiary a prachu a prikryl ich v kruhu okolo truhlice.
„Ach, áno. Vybral si ťa takisto ako ja.“ zajasal Merlin.
„Ako to myslíte ,vybral si ma ?“ s dávkou pochybností o zdravom rozume muža, čo stál pred ním sa Antor opýtal. Miesto odpovede však Merlin odklopil veko truhlice a Antor pochopil. Na zamatovom tmavomodrom vankúšiku ležal ten najkrajší diamant aký mohol byť. Okrem krásy ohúril tým, že bol čierny a že bolo jasné, že vie sám rozmýšľať. Antor nevedel ako, ale pochopil, že kameň ho naučí všetkému magickému. Akonáhle sa jeho ruka pomaly začala naťahovať ku kameňu, Merlin privrel veko, kupola, ktorá sa vytvorila nad Antorom a Merlinom zmizla a znaky na zemi prestali žiariť.
„Nikomu nesmieš povedať v čom je tvoja sila, lebo ak by kameň dostal do rúk niekto iný ako vyvolený, bol by koniec všetkého magického na tomto svete. Rozumieš?“
„Rozumiem.“ odpovedal Antor a zaumienil si, že čierny diamant bude chrániť, pokým bude žiť. Pochopil, že porozumieť jeho sile môže len sám a len ak diamant bude v pokoji odpočívať v tomto svete bez obavy, že by ho niekto využil na niečo iné ako na predávanie múdrosti.
A odkiaľ to všetko viem? Čo myslíte, kto má kameň teraz? ...
Komentáre