piotrusa

Cesta snehovej vločky zhora nadol Kdesi vo výške 1 500 metrov nad morom, v jednom peknom bielom obláčiku prebývali, ach, nádherné krištáliky vody. Mamička Krištálička jedného dňa porodila krásny vodný krištálik. „Jéj, ten je nádherný!“ zhíkol otecko Krištálik, keď chlapčeka uvidel po prvý raz. Mamička a otecko Krištálikovci chlapčeka vychovávali, až sa jedného dňa chlapček opýtal: „Juj, mamička, otecko, povedzte mi, kam sa dostanem, keď budem veľký?“ Otecko synčekovi odpovedal takto: „Keď vyrastieš, obláčik, v ktorom bývame sa otvorí a ty po dlhej šmykľavke šmyk dolu, až na Zem. Tam dopadneš na hlavu nejakému milému pánovi, alebo panej a on povie ,Fíha, aký krásny krištálik! ´ A ty budeš, juj, taký šťastný! A my budeme na teba veľmi pyšný.“ dokončil hrdý otecko a sadol si za hotový nedeľný obed. „Mmm ... to krásne vonia!“ pochválil mamičkino kuchárske umenie. „Och, ďakujem.“ očervenela mamička. „Ocko, a kedy bude to šmyk?“ nedal sa odbyť chlapček. „To nikto presne nevie, ale neboj sa. Keď príde tvoj čas, ľahko to zistíš. A teraz už jedz, lebo ti vychladne polievka!“ Dni plynuli pomaly, chlapček sa už radšej na nič nepýtal. Hodiny tikali tik-tak, tik-tak a chlapček sa už nevedel dočkať. Až raz sa ozvalo hlasné puk! a biely obláčik sa rozdvojil. Krištálikovci začuli zo záhrady hlasný smiech, ha-ha, a tak rýchlo vybehli von a uvideli ako sa pod obláčikom urobila veľká šmykľavka. Synček Krištálik sa rozlúčil s rodičmi, poslednýkrát sa rozhliadol po domove a potom sa postavil do radu za šmykľavku. Pred ním stálo mnoho jeho rovesníkov. Keď sa dostal na rad, venoval ešte posledný pohľad svojmu domovu a potom hurá na šmykľavku! Šmykľavka bola farebná, lebo slniečko svietilo a preto sa urobila dúha. Slniečko svojim chlapčekom zakývalo na rozlúčku a oni sa ocitli pod obláčikmi. Šup! a už sú na zemi. Chlapček vydržal na suchej zemi iba chvíľu, ale pre neho to bol krásny pocit. Po dlhom čakaní zažil niečo také nádherne. Za tú chvíľu pochopil zmysel svojho krátkeho života.