piotrusa

Cítim sa hrozne. A čiastočne aj preto, že to nemám komu povedať. V poslednej dobe sa my všetko zrútilo. Nenachádzam zmysel svojho života. Neviem prečo by som sa mala ďalej trápiť. Kvôli komu????? Kvôli rodičom? Včera ma matka nechala v obchode! Otec ma hreší za absolútne všetko, čo urobím. Chcela by som žiť niekde v Afrike, kde deti majú starosti, či budú vôbec dnes jesť. Alebo niekde v Číne, kde každé je také rozmaznané, alebo také bezstarostné, že ich nič netrápi. Kvôli kamarátkam? Začínam pochybovať, či nejakú mám. Samozrejme, že mám aspoň jednu. Stále na ňu zabúdam. Čo som to za človeka preboha? Cítim sa ako prázdna váza. Na prvý pohľad poviete, že je pekná, ale keď do nej dáme kvetinu, je ešte krajšia a my si uvedomíme, že bez kvetiny nebola vôbec zaujímavá, ani pekná. To presne vyjadruje ako sa cítim. Hrozne mi chýba objatie od niekoho, koho nepoznám dlho. Chcem sa stále viac a viac kamarátiť s Ním. Snažím sa a celkom mi to ide. Cítim sa dobre, len keď mi tvár vlažia slzy. Akoby som si nimi vylievala prázdnotu. Neviem, kto som!!! Chce sa mi kričať, ale nemôžem, lebo nemám hlas. Jedinou mojou zbraňou proti prázdnote sú slová. A to ma desí najviac. Nepomôžem si nijako. Nemám šancu. Čoraz viac myslím na voľný pád z veľmi vysokej budovy. Včera bol Deň otvorených dverí v Národnej banke Slovenska, ktorá sídli v najvyššej budove na Slovensku. Mala som sto chutí tam ísť a skočiť. Prečo ma trápia takéto veci? Musím končiť. Chcem, aby bol konečne koniec. Koniec. Ako pekne to znie.